V januári 1767 bol vydaný “milostivý urbár”. Nariadenie Márie Terézie uvádzalo do určitého pomeru dávky a povinnosti poddaného voči jeho zemepánovi s rozsahom pôdy, ktorú užíva. Urbár bola kniha, v ktorej boli zapísaní poddaní, pracujúci na poliach a lesoch panstiev.

Podľa urbára bol napríklad poddaný hospodáriaci na jednej usadlosti povinný odpracovať pre svojho zemepána 52 dní so záprahom alebo 104 dní pešo. Želiari s domom boli povinní odpracovať na panskom 18 dní, bez domu 12 dní ročne. Za “domový grunt” – záhradu a pozemok, na ktorom stál dom, platili poddaní zemepánovi 1 zlatý ročne. Ďalej boli poddaní povinní odvádzať svojmu zemepánovi deviatok a cirkvi desiatok z úrody, okrem toho rôzne naturálne dávky. Poddaný musel ročne dávať zemepánovi od usadlosti napríklad aj 2 sliepky, 2 kapúnov, 12 vajec a holbu masla.

Zásadná zmena v urbárskych pomeroch nastala v roku 1848 v dôsledku revolučných udalostí. Poddaný sa stal z urbárskeho zaviazaného poddaného voči pozemkom ich plným vlastníkom. V roku 1853 bol vydaný tzv. urbársky patent, ktorým sa úplne zrušil dovtedajší urbársky pomer voči zemepánovi, urbárnici sa stali i právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy. Po znárodnení v roku 1948 sa urbariáty zrušili a vznikli družstvá, ktoré prebrali určitým spôsobom model urbariátov.

Po roku 1989 sa začali vracať majetky podielnikom a vznikli spoločenstvá na historickom základe bývalých urbariátov, ale nevznikli na účely podnikania. Až zákon z roku 1995 ustanovil presné podmienky vzniku pozemkových spoločenstiev, ktoré platia dodnes.